Bystrá - Jakubina

Oznam: pri návrate do Šurian sa v autobuse našli kľúče. Ich majiteľ sa môže kontaktovať na 0908541898. Termín: 29.8. - 1.9.2013, odchod: 6,00 hod. Pohorie: Veľká Fatra

1.deň: Cestou sa zastavíme v miestnej časti Ružomberka, v najzachovanejšej rezervácii ľudovej architektúry vo Vlkolinci 718 m. V roku 1977 bol vyhlásený za pamiatkovú rezerváciu a od roku 1993 je zapísaný do zoznamu Svetového prírodného a kultúrneho dedičstva UNESCO. Vyše 40 pôvodných zachovaných dreveníc so šindlovou strechou je umiestnených pozdĺž potoka s kamennými soklami a hlinou vymazanými stenami. Zaujímavým objektom je drevená zvonica z roku 1770. Z Vlkolinca pôjdeme žltou značkou do sedla pod Sidorovom, kde sa križujeme zo zelenou a pokračujeme na Vlkolínske lúky. Tu sa napojíme na červenú značku. Spočiatku ideme mierne po lúkach, potom vstúpime do lesa a strmým žľabom ideme hore. Nakoniec, popri skalnatom hrebienku prídeme na výhľadový vrchol Sidorova 1099 m. Je to prevažne zalesnený, vápencový masív s dolomitovým vrcholom nad Revúckou dolinou a Hrabovom. Po klesajúcom hrebeni zostupujeme po červenej značke k vrcholovému bralu Veľkej skaly 912 m. Krátka odbočka na jej vrchol sa odmení pekným výhľadom. Na východnom úpätí je nápadné charakteristické bralo Krkavá skala, 22 m vysoké vápencové bralo so skupinou borovíc na vrchole. Cez Kalváriu zostúpime do Ružomberka. Časy: Vlkolínec 718 m, – Sidorovo 1099 m, 1,10 hod. – Veľká skala 912 m, – Ružomberok 480 m, 2,40 hod.

Pohorie : Západné Tatry 2.deň: Pohorie Západné Tatry patrí medzi najkrajšie slovenské horstvo. Končiare tvoria časť severnej hranice s Poľskom. Územie bolo vyhlásené za Tatranský národný park s poľskou časťou Tatrzaňski park Narodowy. Horstvo, v prípade dobrého počasia ponúka očarujúce výhľady na okolitý kraj a prírodu. Pri porovnaní povrchu Západných Tatier sú nápadné, hladko modelované povrchové tvary, ploché trávnaté chrbty a rázsochy, zatiaľ čo vo Vysokých Tatrách prevládajú ostro členené bralnaté skalnaté končiare. V Pribiline sa zachovali pamiatky ľudovej architektúry v Múzeu liptovskej dediny. Sústredili sa tu prevažne pamiatky zo zatopeného územia priehrady Liptovská Mara. Dedinu tvoria drevené domy, hospodárske objekty, zvonica, kaštieľ z Parížoviec a gotický kostol. Trasa sa začína na autobusovej zastávke Hrdovo 849 m. Po žltej turistickej značke ideme popri potoku Bystrá do lesa popri chatkách až na lúku, kde sa križujeme s červenou magistrálou. Stúpame striedavo lesom aj čistinkami. Strmé úseky sa striedajú s rovnejšími, až na trávnatú plošinu v závere Bystrej doliny, kde sa nachádzajú Bystré plesá. Pokračujeme po strmých svahoch Kobyly, serpentínami skalnatého sutinového chodníka až na hrebeň. Na druhej strane pod nami sa tiahne Kamenistá dolina. Vystupujeme po hrebeni vľavo strmým trávnatým, neskôr skalnatým hrebeňom až na vrchol Bystrej 2248 m, najvyšší vrch Západných Tatier. Naskytne sa pekný kruhový výhľad na Západné, Vysoké, Nízke Tatry, Kráľovu hoľu, Ďumbier, Chopok a Babiu horu. Z Bystrej zostupujeme modrou značkou po úzkom skalnatom hrebeni na Blyšť 2169 m a strmo do trávnatého Bystrého sedla 1946 m. Odtiaľ schádzame strmo dolu sutinovým žľabom do Gábovej doliny, kde končí modrá a ďalej schádzame po zelenej. Po pravej strane je dominanta Račkovej doliny Klin – Starorobocianski Wierch 2172 m. Poskytuje veľmi dobrý výhľad do Chocholowskej doliny. Gáborovou dolinou strmo schádzame pekným vysokohorským prostredím do rázcestia pod Klinom. Z Bystrého sedla cez Klin, popri Račkových plesách sa túra predĺži o 1,15 hod. Pokračujeme žltou značkou Račkovou dolinou, popri starej kolibe až na Nižnú lúku – spoj Jamnickej a Račkovej doliny. Tu sa napojíme na modrú a po širokej štrkovej ceste miernym klesaním popri údolnej vodnej nádrži zídeme do kempu. Časy: Hrdovo 849 m – križovatka s magistrálou 0,30 hod. – Bystrá 2248 m, 4,00 hod. – Bystré sedlo 1946 m, 4,45 hod. – Rázcestie pod Klinom 5,45 hod. – Račkova dolina – Nižná Lúka 7,45 hod. – Kemp 889 m, 8,15 hod.

3.deň: Vychádzame modrou značkou k rozvetveniu Račkovej a Jamnickej doliny na Nižnú lúku a po zelenej značke stúpame strmo do lesa. Ideme serpentínami, strmým svahom až nad hornú hranicu lesa. Nad lesom, po trávnatom strmom hrebeni pokračujeme pomedzi bralá hrebienka strmým chodníkom na bralnatú kopu, ktorá sa nazýva Nižná Magura 1920 m. Z Magury ideme namáhavým, bralnatým strmým hrebeňom, nazývaným Otrhance 2050 m a strmým výšvihom prídeme na mohutnú skalnú kopu – Vyšná Magura 2095 m. Po bralnatom skalnatom hrebeni pokračujeme na vrchol Jakubinej 2194 m. Je to druhý najvyšší vrch Západných Tatier, s vynikajúcim výhľadom na všetky strany. Zostupujeme kamenistým úbočím cez plytkú priehybu na hraničný Hrubý vrch – Jarzabezy Wierch 2137 m, ktorý sa nachádza na významnom hrebeni medzi Volovcom a Klinom s dobrým výhľadom. Zostupujeme strmým kľukatým chodníkom dolu svahom pomedzi kosodrevinu, až na modrú značku v Jamníckej doline. Je to jedna z najdlhších dolín v závere Roháčskeho kotla, medzi rázsochami Baranca a Jakubinej. V závere doliny sú dve Jamnické plesá a vodopády. Po štrkovej ceste, popri potoku zostupujeme do kempu. Časy: Kemp 889 m – Nižná Lúka 0,30 hod. – Ostredok 1674 m, – Nižná Magura 1920 m, – Vyšná Magura 2095 m, – Jakubina 2194 m, 4,00 hod. – Hrubí vrch 2136 m, 4,15 hod. – sedlo pod Hrubím vrchom 1812 m, 4,30 hod. – Záhradky 1295 m, 5 25 hod. – Jamnícka dolina – Nižná lúka 7,10 hod. – Kemp 7,40 hod.

4. deň: Pohorie Nízke Tatry Liptovský Ján – v obci sa zachovalo 17 kaštielov a kúrii. Najstarší je z roku 1588 . Nachádzajú sa tu sadrovo-zemité termálne pramene známe už v 14. St. Povodný gotický kostol z 15. St. Vyúsťuje tu Jánska dolina s množstvom pozemných krasových javov. Z Liptovského Jána 634 m, nás čaká scénericky veľmi zaujímavá a pekná túra. Začíname zelenou značkou vykladaným chodníkom k lesu hore poľanou na širokú lyžiarsku zjazdovku a veľmi strmo získavame výšku. Za stáleho výhľadu sa blížime k masívu Poludnice. Na poľanu Okrúhlu 1060 m do sedla Rakytovica. Tu sa napojíme na žltú značku a chodníkom prejdeme cez lúku k lesu do svahu Poludnice. V hornej polovici les začína rednúť a stúpanie sa stáva strmším. Popri chodníku vyrastajú bralné stienky, veže a menšie terasy. Nakoniec nás chodník vyvedie trávnatým svahom na výhľadovú plošinu Prednej Poludnice. Odtiaľ spolu s modrou značkou vystúpime na Zadnú Poludnicu /1549 m/. Je to krásne formovaný bralnatý zalesnený vrch na severnom konci dlhej rázsochy Krakovej hole. Sú tu krásne kruhové výhľady. Zostupujeme modrou značkou strmým trávnatým svahom ojedinelého bralného radu popod biele vápencové steny v dĺžke temer 1 km, v ktorých je veľa dutín. Nad chodníkom je jaskyňa Strunga, v nej býva drevený rebrík vedúci k vaňovej priehlbyni naplnenej vodou. Príjemným hrebienkom zostúpime do sedielka Kúpeľ /1268 m/. Ďalej zelenou značkou, mierne klesajúcim traverzom obchádzame celý masív Poludnice, až na poľanu Okrúhlu do sedla Rakytovica. Zostúpime po tej istej ceste do Liptovského Jána. V Liptovskom Jáne je možnosť kúpania na termálnom kúpalisku, alebo v termálnom jazierku.Zobrať si plavky.

Časy: Lipt. Ján 654 m – sedlo Rakytovica 1,15 hod. – Predná Poludnica 1491 m 2,15 hod. – Poludnica 1549 m, 2,25 hod. – Kúpeľ 3,00 hod. – sedlo Rakytovica 4,00 hod. – Lipt. Ján 5,00. Hod.

Záver leta v Klube turistov Šurany

„Tu je zakázané fotiť!“

Vo Vlkolínci máme možnosť prezrieť si obydlia našich predkov, vnímané dnes ako drobné domčeky farebne vynovené. Kráčame hore prudkým svahom, stredom dediny žblnká potok. Od sprievodkyne v múzeu dostávame informácie o stavebnom materiáli v dedine, výlučne ním bolo drevo. Nevyužívali sa ani klince. Drevo zatreli hlinou a škáry vyplnili machom. Domy bielili vápnom. V izbičke roľníckeho domu upúta pozornosť „ďaď“, drevená bábika, ktorá bola talizmanom domu, aj hračkou, aj dnešným nemým sluhom. Zmysel pre praktický život obyvateľov Vlkolínca je očividný. Za komín bolo treba platiť daň a tak sa bez komína šikovní obyvatelia jednoducho zaobišli. Dym odvádzali do hornej časti domu, na pôjd a tam ešte dym využili na údenie mäsa, ba aj na sušenie šindľov. V dedine obdivujeme zvonicu, kostolík, bývalú malotriednu školu, ktorá je dnes galériou. „Tu je zakázané fotiť,“ prísne oznámi babička v kvetovanej zástere a pohodlných filcových papučkách. „Ľudí je zakázané fotiť. Ostatné si foťte, “dodáva zmierlivejšie a pokračuje v rozhovore s kamarátkou, ktorá si pri studni naberá vodu do vedierka. Rešpektujeme. Aj tak je obdivuhodné spolužitie hŕstky domácich obyvateľov s turistami, či chalupármi. Z Vlkolínca ideme po žltej značke, vzniká možnosť zájsť aj na Malinô Brdo a zaspomínať na minulé túry alebo lyžovačky. Potom naším cieľom bude Sidorovo. Na mape jednoznačná čiara z juhu na sever sa má nad dedinou lomiť v pravom uhle. Vidíme veľkú orientačnú reklamnú tabuľu. My však potrebujeme nájsť turistický smerník, kde nám na žltú nadviaže červená značka. A tak absolvujeme oblúk okolo Sidorova, ako sme správne tušili a podobným oblúkom sa vraciame naspäť. Šomreme na nepresné značenie, ale odpúšťame, keď vojdeme do lesa. Jednak nám o chvíľu učaruje výhľad na Malinô Brdo a okrem toho, stúpanie je také strmé, že šetríme sily. Ešte krajší výhľad nás čaká zo samotného Sidorova na dedinku Vlkolínec, veľkofatranské a nízkotatranské končiare. V orientácii pomáha aj tabuľa s prehľadnou mapou okolitých vrchov. Veľká skala však je miestom, kde nájdeme kruhový výhľad na okolité pohoria. Červená značka nás privedie cez Kalváriu až do Ružomberka a odtiaľ autobusom pokračujeme do Pribyliny. Večeriame a veľmi nás netešia kvapky dažďa, ktoré šumia za oknami. Snáď sa vyčasí… Hmla v dolinách Bystrá, 2248 m.n.m. Najvyšší vrch Západných Tatier. Začíname v Hrdove a žltou značkou ako včera. Dnes je to však iné prostredie. Sme vo vysokohorskom prostredí. Tu v žiadnom prípade nesmie chýbať obuv s pevnou podrážkou a musí byť vyššia, aby bol chránený členok. Samozrejmosťou je v ruksaku pršiplášť, vetrovka. V predpovedi počasia bolo pre Bystrú sedem stupňov, čo je po letných horúčavách, na aké sme boli zvyknutí, neuveriteľné číslo. Na začiatku vzniká spoločné foto a potom už kráčame, ako sa dozvedáme z tabule, po pozemkoch urbariátu. Intezívne sa tu pracuje, počujeme zvuk motorových píl. Oko turistu s nevôľou sleduje dvojsekundový pád vysokého smreka v doline. Nádherný krásavec sa s tichým svišťaním vetiev položí na zem. Ktovie, asi prekáža v pláne využitia daného priestoru. Šum ihličnatých vetiev sa mieša so šumom kaskád potoka, vytvorených prírodou. Pomedzi stromy prebleskuje slniečko. Chodník lemujú koberce čučoriedok, vyzdobené sýtomodrým horcom. Nízkym jarabinám sa dočervena farbia ich drobné plody. Farebnú hru prírody neskorého leta dokresľuje potôčik, ktorý sa objaví priamo na turistickom chodníku. Chvíľu putuje s nami. Pri oddychovom prístrešku sa odkláňa a tu zurčí len nová malá bystrina. Dolina sa rozširuje, vidíme končiare vysoko nad nami. Máme pred sebou ešte kus cesty… Chodník sa nám opäť mení na potôčik, prameň zľava naberá na sile. Len žltá značka je dôkazom, že kráčame správne. Vodný živel pred časom zrejme ukázal svoju silu: po zlomenej lávke, ktorá pripomína skôr dve naklonené roviny, prejdeme na druhú stranu potoka. Na obzore sa nám mihnú Otrhance, cez ne pôjdeme zajtra. Teraz pokračujeme ďalej po masívnych kameňoch a pochvaľujeme si, ako dobre, že neprší, pohyb po nich by bol náročnejší. Ocitáme sa v závere Bystrej doliny. Pred nami je strmý svah, po ktorom serpentínami pokračujeme až na hrebeň. Našim ušiam robí spoločníka svišť, dokonca vznikne niekoľko fotografií, na ktorých je zachytený. Ešte chvíľu trvá, kým prídeme na samotný vrchol Bystrej. Časová náročnosť a stúpanie by ani tak neprekážali, horšie je niečo iné. Keď sa ocitneme na najvyššom vrchu Západných Tatier, kruhový výhľad na Západné, Vysoké a Nízke Tatry, Babiu horu nám prekryje hmla a pridá sa vietor. Zabalení do vetroviek vyberáme z ruksakov pripravený turistický obed. Dlho sa nezdržíme, chlad nás poháňa ďalej. Z Bystrej zostúpime po úzkom skalnatom hrebeni na Blyšť a potom do Bystrého sedla. Tu už je príjemnejšie, nanovo svieti slnko. V Gáborovej doline si doprajeme oddych v podobe čučoriedkového raja. Posediačky, poležiačky pri vitamínových kobercoch okolo chodníka naberáme nové sily na Račkovu dolinu. Na jej konci sú Račkove plesá, niektorí naši členovia dnešok venovali putovaniu k nim. Zasýtení výhľadmi Jakubina. Na druhý najvyšší vrch Západných Tatier a hrebeň pred ním sme sa s úctou dívali už pred dvomi dňami cez okná autobusu. Teraz odhodlane začíname pešo z hotela, na samotný turistický chodník treba kráčať po asfaltke asi polhodiny. Na Nižnej lúke nabiehame na zelenú značku a skoro zisťujeme, že pred nami je v lese spleť cestičiek. Zdržuje to. Okrem toho presnejšie značenie by chránilo aj les samotný. Úspešne sa vytmolíme na otvorený priestor hrebeňa. Začína pastva pre oči. Ako na dlani Ostrý Roháč, Plačlivé, Baranec. Zo zasnenia nás vyruší zvuk záchranárskeho vrtuľníka, letí okolo Baranca. Akoby pripomínal, že opatrnosti nikdy nie je dosť. Treba však kráčať ďalej. Lákavé kríky červených brusníc ťahajú pozornosť okoloidúcich, len čas je neúprosný. Dnešná túra potrebuje základných osem hodín, tak na maškrtenie sa snažíme nemyslieť. V slnečných lúčoch a jesenných farbách sa vystavujú na obdiv aj čučoriedky. Pred nami sú vrcholy so spoločným pomenovaním Otrhance. Vieme to vďaka tomu, že to vie vedúci klubu. Inak žiadna tabuľka. Ani na samotnej Jakubinej. Smerovník nachádzame až na Hrubom vrchu, na slovensko-poľskej hranici. Smerovník poľský. Okolo hraničných kameňov začína náš zostup. Chodník je strmý, kamenistý a postupne sa mení na sutinový. Začína mrholiť. Sme radi, keď je značka definitívne modrá, to je posledný úsek nášho zostupu. Na Rázcestí pod Smrekom spozornieme. Tadiaľto sa vracajú dvaja naši členovia Gretka a Karolko, ktorí si k Jakubinej pridali nie jednoduchý výstup na Ostrý Roháč. Na nekonečnú Jamnickú dolinu nadviaže Úzka dolina a okolo kempu zvládame posledné metre na hotel. Deň sa vydaril a každý môže spokojne oddychovať. Hlavne traja najmenší školáci Adamko, Kubko a Maťko. V náročnom teréne im slúžili príkladom členovia klubu, ktorí už majú blízko k sedemdesiatke. Všehochuť štvrtého dňa Turistickú pochvalu na štvrtý deň si zaslúži päť členov klubu, ktorí v daždi, v šmykľavom teréne prejdú Poludnicu. Ostatní si vyberajú kombináciu skanzenu v Pribyline, Stanišovskú jaskyňu, či kúpanie v Liptovskom Jáne alebo hrad a kaštieľ v Liptovskom Hrádku. Cestou domov nás z driemot v autobuse preberie hukot stíhačky. Sme pri Sliači a ani nás nenapadlo, že takýmto spôsobom sa zúčastníme aj Medzinárodných leteckých dní. Pretože program prehliadky bol presný, po návrate domov sa dalo zistiť, že sme z autobusa videli stíhacie lietadlo MIG-29. Slovenské výšavy na nejaký čas vymeníme za bežné dni, aby sme sa koncom septembra opäť tešili z nádhernej prírody, tentoraz v Nízkych Tatrách.

Anna Havlasová

fotogaléria