České švýcarsko

4.7 - 7.7. Odchod zo Šurian o 5:30h. Trasa tam: Šurany – Bratislava E58 – Praha E65 – Turnov E65 – Liberec E442 = 541km cca po 5:50h jazdy túra na Ještěd. Po túre budeme autobusom pokračovať na trase Lberec - Děčín po E442 = 70km cca 1:10h. Príchod do Děčína o 17:00h.

1. deň – Ješted Ještěd (1 012 m n. m.) je vrch v severnom Česku, ktorý leží na juh od mesta Liberec. Na vrchole sa nachádza televízny vysielač Ještěd s rozhľadňou v technistickom architektonickom štýle. V jeho dolnej časti sa nachádza hotel spolu s reštauráciou. Na vrchol premáva dvojkabínková visutá lanová dráha. Pod vrcholom sa nachádza Horní Hanychov, mestská časť Liberca. Od roku 1995 je masív Ještědu súčasťou Prírodného parku Ještěd (93,6 km²). Pred výstavbou vysielača na vrchole stál veľký kríž. Ještědské kríže majú svoju históriu od roku 1737, posledný stál do roku 1990. Jeho predchodca bol v 80. rokoch 20. storočia tajne odrezaný, údajne na pokyn vtedajšieho komunistického predsedu národného výboru v Liberci. Nástup i cieľ túry je na Výpřeži. Túra je nenáročná s dĺžkou 4,2km a celkovým časom 1:02h. Náučným chodníkom Terasy Ještědu sa vydáme vľavo, tento nás privedie až na vrchol hory Ještěd. Z vrcholu sa vydáme po červenej turistickej značke k smerníku Nad Výpřeží a odtiaľ ďalej po červenej na Výpřež.

2. deň – Hřensko, Pravčická brána Národná prírodná pamiatka Pravčická brána je najznámejším geomorfologickým útvarom českých skalných miest. Nachádza sa v národom parku České Švajčiarsko, v blízkosti nemeckej hranice, 4 kilometre od Hřenska. Svojimi rozmermi (výška 16 m, šírka 27 m, šírka oblúka 7 m, minimálna hrúbka oblúka 3 m) je to najväčšia pieskovcová skalná brána v Európe. Na skalný oblúk je od roku 1980 prísny zákaz vstupu, pretože vďaka zrýchlenej erózii vplyvom človeka sa skalný oblúk stenčil za predchádzajúcich 100 rokov o 70 cm. Nástup túry pri rázcestníku Tři prameny cieľ na parkovisku Vysoká Lípa. Nenáročná túra s celkovou dĺžkou 12km a časom 2:57h. Vstup na Pravčickú bránu je spoplatnený. Na túru nastúpime z Tří pramenú po červenej turistickej značke, ktorá ide paralelne s náučným chodníkom Okolím Hřenska. Tu sa nachádza viacero turistických krás Českého Švýcarska i s malými odbočkami ako k Jeskyně Českých bratří či k Pravčickej bráne. Od smerníku Mezní louka pokračujeme ďalej už len po červenej na Malú Pravčickú bránu až k smerníku Pod Šaunštejnem. Odtiaľto pôjdeme po žltej až na parkovisko Vysoká Lípa.

3. deň – Tíske skály Tiské stěny leží v nejzápadnější části Labských pískovců, v blízkosti národního parku České Švýcarsko. Nejvyšší bod Tiských stěn dosahuje nadmořské výšky 613 metrů, jednotlivé vrcholky se tyčí do výše 70 metrů. Díky výskytu zajímavých druhů ptáků (poštolky obecné, sokola stěhovavého) i jiných živočichů (plcha velkého) byly Tiské stěny navrženy jako ptačí oblast do soustavy Natura 2000. Stejně jako celé Labské pískovce, i Tiské stěny vznikly přibližně před 85–100 miliony let v období druhohor na dně moře. Postupně se tu uložilo několik vrstev písčitých usazenin, pískovce vznikly jejich následným zpevněním. Skalní města a skalní věže jsou pak výsledkem erozní činnosti větru, Slunce, stromů a deště. Erozní činnost začala krajinu přetvářet po ústupu moře. Vedle dalších vlivů je dále nutné připomenout sopečnou činnost, která „rozlámala původně souvislé tabule a kry“, místy byly pískovce zpevněny sopečnými výlevy. Výsledkem dlouhého vývoje je skalní město s nesčetným množstvím spár, puklin, dutin, výklenků, tunelů. Zvětráváním se všechny druhy dutin pomalu rozšiřují a pískovcová hornina je zvolna odplavována. V blízkosti Tiských stěn se nalézá množství dalších turisticky atraktivních lokalit, mezi jinými se jedná o vesnici Sněžník, vesnici Ostrov, rozhlednu na hoře Děčínský Sněžník (723 m n. m.), největší stolové hoře České republiky. Na vrcholu Vysokého Sněžníku najdeme hotel a kamennou vyhlídkovou věž z roku 1864, zřejmě nejkrásnější rozhlednu severních Čech. Nástup túru v obci Tisá, cieľ hotel Maxičky. Nenáročná túra dlhá 16km s časom 4:00h. Vstup do Tiských skál je spoplatnený. Túru začíname v obci Tisá, najprv pôjdeme kúsok po červenej no o chvíľu sa napojíme na náučný chodník Tiské stěny po ktorom sa dostaneme k rázcestníku Tiské stěny od ktorého pôjdeme po červenej turistickej značke cez smerníky Ostrov, Snežník bus, Pod Děčínskym Sněžníkem, Pod rozhlednou až prídeme k smerníku Pod konskou hlavou. Tu sa vydáme o zelenej turistickej značke cez Kristin Hrádek až k smerníku Maxičky. Odtiaľ po cca 200m po žltej vpravo sa nachádza náš hotel.

4. deň – Po najkrajších vyhliadkach Českého Švýcarska Pomerne nenáročná túra s celkovou dĺžkou 5,6km a čistým časom 1:25h. Túru začíname i končíme v Jetřichovicách. Vydáme sa po náučnom chodníku Jetřichovické stěny na Mariinu vyhlídku, Vilemininu stěnu, Ostroh až prídeme k smerníku Pohovka odkiaľ budeme pokračovať po zelenej turistickej značke do Jetřichovic. Odchod z Jetřichovic cca o 12:00h

Trasa späť: Jetřichovice – Děčín – Ústí nad Labem po E442 – Lovosice po ceste č.30 – Praha – Brno – Bratislava po E65 – Trnava – Šurany = 626km, cca 7:30h. Predpokladaný príchod do Šurian o 19:00

A takto nám bolo:

Šurianski turisti v Českom Švajčiarsku

1.deň – Ještěd Cestou do Českého Švajčiarska sa o pol druhej zastavíme v Liberci, v miestnej časti Horný Hanychov. Na Výpřeži kedysi vypriahali kone, dnes je tu parkovisko, ohnisko s tabuľkou „Oheň na požádání“ a začiatok náučného chodníka Terasy Ještědu. Po ôsmich hodinách sedenia v autobuse s chuťou vykročíme po žltej značke. Vedie nás smrekovým lesom ku Kamennej bráne. Je to izolovaná skalná stena, dlhá šestnásť, široká tri a vysoká 7 metrov. Vznikla mrazovým zvetrávaním kremenca v dobách ľadových. Okrem skalnej krásy lahodí našim očiam náprstník červený, vzácna rastlina, v Česku sa pôvodne vyskytovala v prírode len na severe. Od smerníka Na příkopech sa držíme značky červenej, sľubuje 2 kilometre do cieľa. Ešte míňame Červený kameň, sfarbený vrstvičkami oxidu železitého. Smerník Pri Mohyle letcov pripomína miesto, kde v roku 1948 havarovalo lietadlo. Zahynuli v ňom dvaja významní konštruktéri československého leteckého priemyslu.

Ještěd. Horu s nadmorskou výškou 1012 metrov dnes akoby predlžoval televízny vysielač. Pred tridsiatimi rokmi, keď táto stavba vznikala, Medzinárodná únia architektov odmenila cenou jej konštruktéra za dokonalé zladenie stavby s krajinou a jej funkciou. Plní totiž úlohu telekomunikačnej veže a je to aj hotel. Obdivujeme vysielač, zároveň sa orientujeme vo výhľadoch, teší nás pohľad na krkonošskú Sněžku. V severozápadnom smere nás zajtra čaká České Švajčiarsko. Tento názov vznikol v 19. storočí zásluhou dvoch švajčiarskych maliarov. Študovali na drážďanskej akadémii a podnikali cesty pozdĺž toku rieky Labe. Práve oni svojimi obrazmi odkryli krásu Děčínska pre Európu.. České Švajčiarsko je súčasťou chránenej krajinnej oblasti Labské pieskovce. Unikátnosť tohto územia spočíva v mimoriadnej pestrosti povrchu, v ktorom sa striedajú horné plochy kedysi celistvej pieskovcovej tabule s hlbokými kaňonmi. Takto stupňovitá krajina nemá v Európe obdobu. Pred miliónmi rokov pokrývalo toto územie more, po jeho ústupe sa tvorili podivuhodne formované pieskovcové skaly. Sú to vlastne spevnené usadeniny druhohorného mora, pieskovcová doska, ktorá v treťohorách praskala a ďalšie milióny rokov podliehala vodnej erózii a zvetrávaniu. Tieto unikátne skalné mestá a na ne viazané rastlinstvo a živočíšstvo sú dnes v Českom Švajčiarsku chránené.

2.deň – Pravčická brána Z hotela Maxičky, v ktorom sme ubytovaní pri Děčíne, nás autobus odvezie do Hřenska. Ocitáme sa medzi vysokými skalnými stenami. V skutočnosti sme vo výške 115 m.n.m, na najnižšie položenom mieste v Českej republike. Vďaka nízkym teplotám medzi skalami sa tu darí horským rastlinám, čo je pri nízkej nadmorskej výške Hřenska nevídaná rarita. Mestečko je vstupnou bránou do Českého Švajčiarska. Pred mesiacom patrilo do oblasti sužovanej záplavami. Na niektorých domoch ešte vidno líniu, po ktorú siahala povodňová voda. Obyvatelia odviedli obdivuhodný kus úsilia, snažili sa rýchlo obnoviť podmienky pre cestovný ruch. Vykročíme po miestach, ktorá pred pár týždňami boli pod vodou. Prvý úsek turistickej trasy vedie po asfaltke. Na rázcestí Tri pramene pokračujeme po kamenistej lesnej ceste. Cez vysoké smreky presvitá slnko a prajeme si, aby aj dnes bolo stále naším spoločníkom. Krátka odbočka k Jaskyni českých bratov dáva príležitosť získať nové informácie, pod skalným previsom žili lovci a zberači strednej doby kamennej. V 17.storočí po bitke na Bielej hore bola jaskyňa útočiskom pre českých utečencov. V sedemdesiatych rokoch 20.storočia bol priestor, kde sa dnes pohybujeme, súčasťou Náučného chodníka priateľstva medzi ČSSR a NDR. Onedlho pomedzi vysoké stromy zazrieme Sokolie hniezdo. Je to výletný zámoček, ktorý súvisí so začiatkami turistiky v Českom Švajčiarsku v 19.storočí. Názov dostal podľa sokolov, ktorí majú v blízkych skalách hniezda. Presné oko architekta s citom umiestnilo bývanie pre meštianskych a šľachtických turistov pod Pravčickou bránou. Prekonáme ešte zopár výškových metrov po upravených chodníkoch a premosteniach nad údolím. Ocitáme sa na terase reštaurácie s pôvodnými maľbami a pôvodnou drevenou podlahou. Na prvom poschodí budovy je galéria. Obrazy zachytávajú prírodu Českého Švajčiarska a vzniká dojem, že plynutie času tu naberá svoje vlastné tempo. Chvíľami sa zdá, že v tichu tmavého schodišťa zaznejú kroky členov šľachtického rodu Clary-Aldringen a ich hostí, nosiči prinesú všetko, čo na pobyt vo výletnom zámočku potrebujú. Vychádzame pod samotnú Pravčickú bránu. Monumentálny skalný oblúk , najväčšia prirodzená skalná brána na našom kontinente, symbol Českého Švajčiarska. Rozpätie oblúka pri dne je 26,5 m, výška otvoru 16 m, šírka 8 m, hrúbka 3 m. Kedysi sa dalo vystúpiť aj na samotný skalný most, s cieľom zachovať tento prírodný unikát už to dnes možné nie je. Brána bola vystužená špeciálnou živicovou zmesou, aby došlo k spomaleniu procesu erózie.

Od Pravčickej brány vedie ďalej Gabrielin chodník. Pomenovaný bol podľa sestry kniežaťa Edmunda Claryho-Aldringena. Na skalách a skalných stenách, ktoré lemujú chodník, môžeme dosýta pozorovať voštinový povrch, nepravidelnú, viac či menej hustú sieť drobných , 1–10 cm hlbokých jamiek, ktoré pripomínajú bunky vo včelích plástoch a sú typické práve pre pieskovce. Pieskovcové steny lákajú aj skalolezcov, no predsa len, piesok a lezenie…Nakoniec vysvitne, že je to skôr naopak, pieskovec nie je prekážkou. Dokonca lezci majú svoje presné pravidlá, ktoré si môžeme prečítať aj na paneli náučného chodníka. Napríklad zákaz používania magnézia, ktorý urýchľuje zvetrávanie skál. Je to tzv. lezenie s čistými rukami. Alebo zákaz používať topánky s priľnavou podrážkou, či využitie len určitých druhov skob, ktoré nepoškodzujú pieskovce. Mezní louka je križovatkou turistických ciest. Po žltej značke časť členov klubu ešte objaví dvojmetrovú Malú Pravčickú bránu, ktorá vyzerá ako zmenšená verná kópia Pravčickej brány. Smerník Šaunštejn len názvom ukrýva lúpežnícky hrad. Z hradu sa nezachovalo takmer nič, ale v 15.storočí prežil svoje obdobie slávy, keď chránil Českú obchodnú cestu. Na spiatočnej ceste sa zastavujeme v Děčíne. Máme príležitosť vidieť historické centrum, vynovený zámok a len druhý deň po rekonštrukcii otvorené terasové záhrady.

3.deň – Tiské skaly Autobus zastavuje za dedinkou Tisá. V pokladni dostávame prehľadný plánik skalného mesta. Po náučnom chodníku ideme krok za krokom. Rýchlejšie sa nedá – obdivujeme pôsobivé skalné útvary, nechávame miesto fantázii a radi nazeráme aj do plánika, kde sú presné pomenovania: Napoleonova topánka, tank, žabia korunka, starosta, chudý doktor…celkom asi 80 pomenovaných skál, niektoré s výškou 70 metrov. Do roku 1918 bol vstup povolený len so sprievodcom. Vybudovanie turistických chodníkov prispelo k bezpečnosti a k dobrej orientácii. Prechádzame skalným mestom od východu na západ, z vyhliadok sa ponúka pohľad do dedinky Tisá a aj na okolité skalné veže. S prekvapením zisťujeme, že Veľké a Malé Tiské skaly nám časovo vzali celé dopoludnie a pritom sme neprešli viac ako 5 kilometrov. Vykročíme. Po chvíli lesná cesta začne prudšie klesať a vedie nás ku kempingu U cisára. Je tu aj reštaurácia a zaujímavosťou je škola skalného lezenia. Od Hrebeňovej chaty ideme po asfaltke na Drážďanskú vyhliadku a odtiaľ pokračujeme na Déčínsky Sněžník do výšky 723 m.n.m. Kto chce, má možnosť ísť ešte o 30 metrov vyššie po 153 schodoch na vyhliadkovú vežu, ktorú tu postavili koncom 19.storočia. Počasie praje, slniečko na nás pamätá aj dnes. Orientovať sa dá dobre podľa vrcholovej ružice pri výhľadoch do Nemecka, ktoré je priam na dosah ruky. Juhovýchodným smerom je Říp, pamätná hora českej histórie. A vzácny je nám aj smer, kde sme včera obdivovali Pravčickú bránu. Opatrne schádzame po točitých schodoch z veže, na ktorej v roku 1936 bol prvýkrát zachytený televízny signál z vysielania olympijských hier v Nemecku. Kto vyhladol, môže sa posilniť v reštaurácii Pod rozhľadňou a potom pokračovať severovýchodným smerom po najväčšej stolovej hore Česka. Obklopení kobercami čučoriedok, ihličnanmi, bohatým papradím i brezovými hájmi pokračujeme až do nášho hotela Maxičky. Po dobrej večeri sa včas ukladáme k spánku. Zajtra máme na programe najkrajšie vyhliadky Českého Švajčiarska.

4.deň Všetky tri vyhliadky spája európska diaľková trasa E3 v podobe červenej turistickej značky. Strmým stúpaním smerujeme k Máriinej vyhliadke. Je to pieskovcový skalnatý kopec nad Jetřichovicami. Pôvodne toto miesto slúžilo protipožiarnym hliadkam. Vilemínina skala je vyhliadka na výbežku s pôvodným názvom Čierna skala. Najstarší altánok mal podobu kôrou obloženej pustovne zdobenej krížom. Blízko vyhliadky je namaľovaný obraz Vilhelmíny, manželky majiteľa panstva v 19.storočí. Rudolfov kameň nesie meno kniežaťa Rudolfa Kinského, ktorý tu bol a dal vybudovať prístrešok. Výstup na vyhliadky je aj príležitosťou symbolicky sa rozlúčiť s nádhernými miestami Českého Švajčiarska, ktoré sme navštívili. O jednej poobede začína dlhé cestovanie. Do Šurian sa vraciame okolo desiatej večer. Priniesli sme si so sebou nové zážitky, v myšlienkach obrazy prírody a zároveň dobrý pocit z atmosféry, ktorý vytvára naša turistická rodina. Najbližšie nás čaká Slovenský raj.

Anna Havlasová

fotogaléria