Kremenec

Je skoré ráno, 2.júl 2011. O 5.30 hod. sa z autobusovej stanice v Šuranoch pohne autobus plný turistov. Majú pred sebou dlhé putovanie smerom na východ...

Deň prvý Stierače na prednom skle sem-tam zotrú kvapky dažďa. Slniečko sa rozhodlo oddychovať a v oddychu mu pomáha aj hmla. Autobus zastavuje v Zádielskej doline. Jej vznik siaha do obdobia pred 250 miliónmi rokov, kedy vody Blatnického potoka postupne formovali poddajný vápenec. Z informačných tabulí náučného chodníka sa dozvedáme aj o neuveriteľnom počte 900 druhov vzácnych rastlín, ktoré sa v Zádielskej doline rozmiestnili podľa vlastných požiadaviek. Na dne rokliny, kde je chladno a vlhko, rastie astra alpínska, na suchých stráňach bieloskvúci klinček včasný nepravý. Kráčame pozdĺž zurčiaceho Blatnického potoka, ktorý vytvára menšie, či väčšie kaskády, pričom prechádza z ľavej strany doliny na pravú a naopak. Na niektorých miestach sa dolina zužuje iba na 10 metrov. Po štyroch kilometroch po dne rokliny s červenou značkou objavujeme smerovník: čakajú nás ďalšie štyri kilometre stúpania úbočím po modrej značke. Odmena nedá na seba až tak dlho čakať. Dívame sa na Zádielsku dolinu z výšky 300 metrov. Človeku sa ani nechce veriť, že nádhera skalných úbočí vznikala v čase, keď planéta Zem prežívala jednu zo svojich najväčších katastrof, kedy vyhynulo až deväťdesiat percent všetkých živočíšnych a rastlinných druhov na Zemi. Naše putovanie pokračuje smerom k Turnianskemu hradu. Nie je to jednoduché. Až teraz vidíme, aký môže byť turistický chodník na škrapovom poli. V pohodlí autobusa ráno čítaný popis trasy sa stal realitou. Príroda si dala záležať, ryhy na povrchu vápencových skál a skaliek, šmykľavé po daždi, spomaľujú tempo. Navyše hrad, ktorý sa zdá veľmi blízko, víťazí strmým stúpaním. Vznikol v 13. storočí, po vpáde Tatárov mal zrejme za úlohu chrániť cestu z Gemera na Spiš. A nie je jediným hradom na Slovensku, ktorý po ťažkom období tureckej prítomnosti končí v ruinách počas odboja uhorských šľachticov v 17.storočí. V Turni nad Bodvou autobus prijme viac či menej unavené, nemeškajúce i meškajúce, blúdiace i neblúdiace turistické telá, prichádzajúce zo štyroch smerov. Aj taká je niekedy turistická tvorivosť. Sme zase všetci spolu a naša ďalšia cesta už ubieha v spomienkach a plánoch. Prichádza príjemné prekvapenie – odbočka v Herľanoch. Stačí pár krokov a sme v parku, kde z hĺbky 350 metrov v 32 – 36 hodinových intervaloch do 17 až 20 metrovej výšky chrlí vodu herľanský gejzír. Škoda, že časové rozpätie nezodpovedá našej prítomnosti, najbližšia erupcia bude až v hodine duchov a naša prítomnosť v Herľanoch je zaznamenaná o štvrtej poobede. Nasadáme do autobusa a putovanie na východ pokračuje. V čase, keď herľanský gejzír ponúkol svoju krásu, šurianski turisti už boli obyvateľmi hotela Kamei na Sninských rybníkoch, v rekreačnej oblasti vzdialenej od mesta Snina 3 km a od Šurian…400 kilometrov. Deň druhý V noci mrholilo. Niežeby to bolo v poriadku, ale občas sa v turistickom živote hodí slogan: Keď bude pršať, nech sa aspoň neblýska. A keď sa bude blýskať, nech aspoň prežijeme  Tak sa tešíme z mrholenia a po krátkom váhaní za najmladšou obcou Zemplína, dedinkou Zemplínske Hámre, začneme putovať v sprievode žltej značky. Nakoniec jej dôverujeme, aj keď je taká nová, že ešte nie je ani na najnovších turistických mapách. Širokou lesnou cestou kráčame juhovýchodným smerom. Stúpanie je najprv strmšie, potom sa zvoľní. Zapózuje nám salamandra škvrnitá a spokojne počká aj na ruke turistu, kým si ju ostatní odfotia. Usilovne fotíme aj vzácnu žlto žiariacu telekiu ozdobnú, ktorá kvitne v plnej svojej kráse na najbližšej lesnej čistinke. Po chodníčku prichádzame k sedlu Tri table. A tu je na výber: priamo na Sninský kameň alebo najprv na Morské oká. Každý vyhodnotí svoje možnosti a podľa toho sa rozhodne pre kratšiu, či dlhšiu trasu. Sme radi, že neprší, aj keď miestami hmla dokazuje svoju moc. K Morskému oku sa dostávame strmším klesaním, objavíme tabuľu, ktorá informuje o Lesníckom náučnom chodníku. Keby bol deň dlhší, videli by sme míľu na pálenie uhlia, širokorozchodnú železničku a všeličo zaujímavé, súvisiace s prácou lesníkov. Pokračujeme po modrej značke k Morskému oku. Čoskoro sa pred nami rozloží tichá hladina chránená zo všetkých strán porastom bukov. Jazero v nadmorskej výške 618 metrov je výsledkom zosuvov pôdy v povodí potoka Okna. Je napájané niekoľkými prameňmi a prebytočná voda z 10 hektárovej plochy odchádza cez priehradný múr. Stavebné úpravy v tomto priestore sa odohrávali v prvej tretine 20. storočia. Malebné prostredie neuniklo pozornosti šľachtického rodu Széchenyiovcov. Grófka Gladys Vanderbilt – Széchenyiová dala vybudovať kaštielik, kde oddychovala so svojou rodinou. Po žltej značke zvládneme na krátkom úseku prevýšenie 100 metrov a ocitneme sa pri Malom morskom oku. S maličkou rozlohou 0,33 hektára, učupené pod prírodnou rezerváciou Jedlinka pôsobí ako dieťa Morského oka. Vodu mu privádza jediný prameň a tým je určená aj výška hladiny, ktorá veľmi kolíše, v závislosti od zrážok. Vykročíme ďalej po žltej značke a pohltí nás tmavý ihličnatý les. Stúpame strmým zablateným chodníkom, prekračujeme kmene spadnutých stromov, po kamienkoch potôčik. Konečne sa les presvetlí a my prichádzame na červenú, ktorá nás po hrebeni povedie naspäť k sedlu Tri table. Kým prídeme na Sninský kameň tešíme sa z kratučkého výhľadu severozápadným smerom. Ba aj Morské oko ponúklo svoju hladinu. Strmý breh má záver na nevľúdnej skalnatej ploche, okolo sú síce stromy, ale odrazu sa do nás oprie silný studený vietor. K slovu prichádzajú mikiny, vetrovky. Červená značka pokračuje z ľavej strany dvadsaťmetrových kolmých stien. Chodník je v hmle vlhký, stúpame pomaly. Záverečný výstup na Sninský kameň zabezpečujú strmé železné schody. Na ich konci nás čaká panoramatický výhľad. Nevadí ani ostrý studený vietor. Veď rozohnal hmlu a môžeme sa z výšky pozrieť do mesta Snina, v diaľke sa črtá najvyšší vrch Vihorlatu s presne takým istým názvom. Keby bola lepšia viditeľnosť, ponúkli by sa nám aj obrysy Vysokých Tatier. Najviac nás však púta severovýchodný smer – Bukovské vrchy, tie máme na pláne zajtra. Asi dve hodiny trvá zostup, výstražná tabuľa hlási hranicu vojenského obvodu. V závere putovanie asfaltkou popri biokúpalisku. Čistotu vody zabezpečujú vodné rastliny v nádrži hlbokej asi 30 centimetrov, odkiaľ sa voda privádza naspäť do kúpaliska. Areál je moderne riešený, nový, otvorený v tejto turistickej sezóne. Škoda, že dnes teplota nie je na kúpanie vonku. V zálohe máme veľmi dobrú náhradu – bazén a saunu v hoteli, kde sme ubytovaní. Deň tretí V noci pršalo. Spoločnými silami myšlienok brzdíme dážď. Podarí sa udržať počasie aspoň pod mrakom? Po raňajkách nasadáme do autobusu. Východiskom túry je najvýchodnejšie položená obec na Slovensku Nová Sedlica. Hneď za Sninou prechádzame cez obec Stakčín s nádherne belostným kostolom ruského obradu. Je tu však aj cintorín s hrobmi 959 vojakov z 1.svetovej vojny. Dejepis učí, že na Slovensku sa vtedy bojovalo „len“ na východe. Sme v krajine „len“, kde vtedy na fronte zomierali ľudia. Onedlho je na ceste odbočka k drevenému kostolíku, dostane sa na plán pri návrate z túry. V Novej Sedlici od informačnej tabule sa vydáme po červenej značke. Asfaltka končí a my pokračujeme strmým stúpaním v lese. V sedle Pod Kýčerou si chvíľu vydýchneme a usilovne pokračujeme. Spomíname, kde všade sme sa už so slovom Kýčera stretli. Veď na Slovensku sa v zemepisných názvoch vyskytuje minimálne desaťkrát. Tak ideme ďalej, teraz už „temným, pustým vrchom“, čiže Kýčerou. Široká lesná cesta ústi na svetlej čistinke, aby nás o pár metrov zase viedla tmavými zákutiami Bukovských hôr. A sme na Temnom vŕšku vo výške 838 metrov nad morom. Čaká nás strmé klesanie. Stretáme dvoch mladých ľudí z Hodonína, v oblasti Bukovských lesov je vzácne stretnúť človeka. To sa týka nielen turistov, veď hustota obyvateľstva v národnom parku Poloniny je 9 obyvateľov na km2. Len pre zaujímavosť v Bratislave je to 1231 obyvateľov na km2. Informačná tabuľa na Temnom vŕšku je vstupnou bránou do Stužického pralesa. Kráčame po miestach, ktoré sa v zozname svetového dedičstva UNESCO dostali na úroveň takých miest ako napríklad Gran Canyon v USA. Serpentínami zídeme do údolia a prechádzame po vynovenom drevenom mostíku. Na chvíľu sa započúvame do hukotu vĺn Stužickej rieky. Tieto vlny čaká ešte šesť kilometrov a potom sa stanú súčasťou rieky Uh. Na dne Stužického kotla sa naším novým spoločníkom po pravej strane stáva Kamenistý potok. Chvíľu ho vidíme, potom už len počujeme. Náš chodník sa odkláňa doľava, najprv stúpaním a potom traverzom skracujeme vzdialenosť od Kremenca. Potom príde miesto, kde cez Kamenistý potok prechádzame bez mostíka. Po kameňoch, kamienkoch, veď sme v pralese…chodník sa ďalej vinie pomedzi stáročné buky. Pod ich vysokými korunami v šere na úbočí akoby vyrastali skaly, skalky, obrastené machom. Stačí prejsť pár sto metrov a takmer priamo pod nohami sa zbiehajú tenučké pramienky, aby kúsok od chodníka už spoločne zurčali po úbočí. Dostávame sa do sedla pod Kremencom. Posledný úsek je veľmi strmý, vysoko hore podľa farieb rozoznávame po ľavej strane slovenský a po pravej strane ukrajinský hraničný stĺp. A je tu Kremenec, najvýchodnejší bod Slovenskej republiky. Od roku 1918 hraničný bod Československa a Poľska, pretože Podkarpatská Rus ešte patrila Československu. Do roku 1991 sa tu stretali hranice Československa, Poľska a Sovietskeho zväzu a dnes Slovenska, Poľska a Ukrajiny. Je hmla, pofukuje studený vietor, ale treba si oddýchnuť, minúť zásoby jedla z ruksakov a spraviť spoločnú fotografiu pri vysokom obelisku, na ktorom je nápis Kremenec v troch jazykoch. Naše putovanie potom pokračuje po štátnej hranici v smere na západ. Chodník je lemovaný hraničnými kameňmi a nízkym lesným porastom, ktorý občas ustúpi horskej lúke – polonine plnej čučoriedok alebo papradia. Z vrcholu Kamennej lúky sú nám dokonca dopriate výhľady na poľské hory. Sme v hraničnom pásme, pripomenie nám to aj prejazd hraničnej kontroly. Na troch terénnych vozidlách v slovensko – ukrajinsko – poľskom zložení. Ako inak, veď taká je hranica. Z aktuálnej súčasnosti nás do histórie vráti hrob po ľavej strane turistického chodníka. Na náhrobnom kameni čítame meno Piotr Andrejevič Gladys v hodnosti poručíka. Zahynul ako dvadsaťročný na jeseň roku 1944. Vtedy tu prebiehala rozsiahla vojenská operácia Sovietskej armády. Ako symbol nám zostáva v myšlienkach život človeka, ktorý sa nevrátil k svojím blízkym. Čoskoro prichádzame na turistické rázcestie. Červená značka pokračuje ďalej po štátnej hranici a my po zelenej odbočujeme doľava. Okruh sa uzatvára, vraciame sa do dedinky Nová Sedlica, kde nás čaká autobus. Na spiatočnú cestu do hotela sa tešia milovníci drevených kostolíkov. Najprv míňame vodnú nádrž Starina, upúta nás 50 metrov vysokým priehradným múrom. V 80-tych rokoch 20.storočia pri jej výstavbe museli vysťahovať 7 dedín. Zaznieva potlesk vďaky organizátorom, autobus odbočuje k drevenému kostolíku. Ocitli sme sa v dedinke Jalová, ktorá iba o nejaký kilometer unikla vysťahovaniu pri výstavbe vodnej nádrže Starina. Kostolík je vernou kópiou toho, ktorý stál v bývalej obci Starina. Ako z názvu vyplýva, originál kostolíka je dnes pod vodnou hladinou nádrže. Obyvatelia uchovali zariadenie kostolíka, vrátane oltára. Škoda, že čas je pre nás neúprosný. V oblasti východného Slovenska je takýchto drevených kostolíkov asi 50… Po príchode do hotela už treba pomaly rozmýšľať nad štvrtým dňom. Po raňajkách balíme a začne rozlúčka s východným Slovenskom. Deň štvrtý Pri návrate absolvujeme kratšiu, trojhodinovú túru v Slovenskom rudohorí, na Muránskej planine. Hlavným bodom túry je Muránsky hrad, tretí najvyššie položený hrad na Slovensku. Dnes nám praje aj slniečko, tak sa s prekvapením dívame z vyhliadkovej terasy na Kráľovu hoľu. Na hrade Muráň končí aj Cesta lásky, ktorou chodil František Wešeléni z Fiľakova za Máriou Séčiovou. Autobus na nás čaká v dedinke Muráň. Príjemná je zastávka na salaši Zbojská. Ponúkajú tu tradičné jedlá a špeciality z baraniny. Cesta do Šurian trvá do nočných hodín 5.júla 2011. Akcia Kremenec končí. Máme za sebou veľa kilometrov, v nohách, aj autobusom. A zážitky. Z netradičných miest, významných už či zemepisne, historicky. Spomienky postupne vystrieda plán: posledné tri júlové dni v Západných Tatrách.

Ako to bolo naplánované… 2. – 5.7.2011 Pohorie: Slovenský kras

1. deň Zaberá juhovýchodnú časť Slovenského Rudohoria. Pohorie tvoria mohutné vrstvy vápencov a dolomitov. Je našim najväčším krasovým územím, ktoré má dobre vyvinutý krasový reliéf . Charakterizujú ho vysoko položené náhorné plošiny a kaňonovité doliny a tiesňavy. Nachádzajú sa tu sprístupnené jaskyne – Gombasecká jaskyňa, Domica a Jasovská jaskyňa. Územie Slovenského krasu bolo vyhlásené za CHKO v roku 1973. Vzhľadom na mimoriadne prírodné hodnoty bolo územie v roku 2002 vyhlásené za národný park Slovenský kras. Tiahne sa pozdĺž štátnej hranice s Maďarskou republikou v juhozápadnej časti susedí s maďarským národným parkom Aggteleki Nemzeti Park. Zádielska dolina je výraznou krasovou 3 km dlhou tiesňavou vytvorenou intenzívnou erozívnou činnosťou Blatnického potoka. Tiesňava je miestami len 10 m široká, kolmé vápencové steny dosahujú výšku vyše 300 m. Na začiatku sa vypína pozoruhodná Cukrová homoľa , 105 m vysoká skalná veža. Túru začíname v obci Zádiel. Červenou značkou spoločne s náučným chodníkom prechádzame Zádielskou tiesňavou. Prídeme k ústiu Baksovej doliny na rázcestie zelenej a modrej. My pokračujeme Blatnickou dolinou po modro značenej ceste, míňame horolezeckú základňu z ktorej odbočíme vpravo a stúpame lesom a lúkou k TIM Bezvody. Modrá značka pokračuje do Hačavského sedla, my odbočíme južným smerom po zelenej značke, ktorá nás vedie po krasovej planine tiesňavami lesom a striedavo lúkami s borievkovým porastom k rázcestníku – Na Skale /rázcestie zelenej a modrej značky/, odkiaľ je možné odbočiť po trase tvarovej značky na vyhliadku do tiesňavy. Pokračujeme po modrej spolu s náučným chodníkom zvlneným terénom do priestoru Krkavčích skál – skalné útvary, krásne výhľady. Zostúpime cez škrapové polia do plytkého sedla a pokračujeme v miernom klesaní s výhľadmi na dominantu – Turniansky hrad 374 m – zrúcaniny šľachtického hradu z roku 1357. Hrad striedal majiteľov, až kým sa ho pred polovicou 15. stor. nezmocnili Jiskrove vojská a držali ho až do r. 1458. V r. 1652 bol dobitý tureckými vojskami. Nasleduje zostup svahom pomedzi vinice do obce Turňa nad Bodvou. Časy: Zádiel 265 m – Horolezecká základňa 1,15 hod. – Bezvody 2,30 hod. – Na skale 3,15 hod. – Turniansky hrad 4,45 hod. – Turňa nad Bodvou – 5,15 hod. 2. deň Pohorie: Vihorlat Pohorie medzi Zemplínskou Šíravou, Humenným a Sninou. Je to sopečné pohorie rozprestierajúce sa na ploche 375 km2 , celková dĺžka je 53 km a šírka 2 – 11 km. Najvyšším vrchom pohoria je Vihorlat 1076 m. Túru začíname v Zemplínskych Hámroch modrou značkou prídeme ku kameňolomu , kde sa cesta stáča doľava na križovatku s lesnou cestou. Spolu s náučným chodníkom lesom, potom hrebeňom s pekným výhľadom a stálym stúpaním až pod skalnatý vrchol Sninského kameňa – prírodná pamiatka. Sninský kameň obchádzame z južnej strany. Vrchol tvoria dve bralá. Vystupujeme po železných schodoch do sedielka medzi bralami. Na vrchol Sninského kameňa 1006 m, vystupujeme po schodoch zo severnej strany. Výhľad zo Sninského kameňa patrí medzi najkrajšie. Vidno celé pohorie Vihorlatu, Slanské vrchy, hrebene Východných Karpát a Morské oko. Vidieť až do Maďarska a na Ukrajinu. Zo Snin. kameňa zostupujeme do sedla Tri tably a od smerovníka vľavo modrou značkou strmším klesaním k smerovníku Rybárka. Jazero možno obísť zľava, sú tu upravené značené chodníky. Pokračujeme po brehu k smerovníku Kaštielik – lovecký zámoček, kde z asfaltky odbočíme vľavo na žltú značku. Trasa vedie po strmej skalnatej lesnej ceste až na asfaltovú zvážnicu a odtiaľ už miernejšie k Malému Morskému oku. Trasa pokračuje strmo lesnou cestou na hrebeň Jedinka, kde žltá značka končí. Pokračujeme červenou značkou až do sedla Tri tably. Tu sa pripája modrá z Morského oka a spolu pokračujú na Sninský kameň. Zo Sninského kameňa zostúpime k TIM Rovienky. Tu odbočíme vpravo na modrú a ideme východným smerom spolu s náučným chodníkom. Po stranách vidno zasypané vchody do banských štôlní. Chodník klesá lesom – Pri umretom /pomník/ a lesnou cestou údolím potoka Bystrá k rekreačnému stredisku Sninské rybníky. Časy: Zemplínske Hámre – Rovienky 1,05 hod. – Sninský kameň 2,25 hod. – Tri table 2,45 hod. – Rybárka 3,05 hod. – Hrádza 3,20 hod. – Kaštielik 3,25 hod. – Malé Morské oko 3,55 hod. – Tri table 4,40 hod. – Sninský kameň 5,15 hod. – Rovienky 6,00 hod. – Pri umretom 6,45 hod. – Sninské Rybníky 7,45 hod. 3. deň Pohorie: Národný park Poloniny Národný park Poloniny leží v severovýchodnej časti Slovenska na hraniciach s Poľskom a Ukrajinou. Husto zalesnené lesy, najmä bukové sú dominujúcou zložkou Polonín a zaberajú 90 % ich výmery. Pre územie sú charakteristické horské lúky – poloniny, ktoré sa nachádzajú na hlavných hrebeňoch Bukovských vrchov. Hraničný chrbát tvorí mohutnú hradbu v nadmorskej výške 1000 m a na východe je to Užanskyj Nacionaľnyj Pryrodnyj Park a na severe Bieszczadki Park Narodowy. Túru začíname v najseverovýchod­nejšej obci Slovenska v Novej Sedlici. Obec je doložená v r. 1630 pod pôvodným názvom Rozdiel a patrila panstvu Humenné. Pôvodný drevený kostolík z roku 1754 bol prenesený do skanzenu v Humennom. Pôvodné domy boli drevené, obmazané hlinou a so slamenou strechou. Z obce červenou značkou, spočiatku asfaltovou cestou a po prekročení potoka strmo stúpa lesom . Tu končí asfaltová lesná cesta a chodník mierne stúpa lesom pod hrebeň Packovej Kýčery až na Temný vŕšok. Pri informačnej tabuli vstupujeme do národnej prírodnej rezervácie Stužica. Serpentínami klesáme až k drevenej lávke cez Stužickú rieku. Pokračujeme proti toku Kamenistého potoka cez stužický prales. Chodník traverzuje južným úbočím Kremenca až do sedla pod Kremencom. Sedlo sa nachádza v hraničnom prieseku ukrajinsko-slovenskej hranice. Priesekom a krátkym strmým výstupom dosahujeme vrchol Kremenca 1208 m. Je to najvýchodnejšie miesto Slovenska v ktorom sa stretávajú hranice Poľska a Ukrajiny – mohutný pylón. Asi 250 m je vzdialený vrchol poľského kopca Krzemieniec 1221 m, nachádza sa na ukrajinsko-poľskej hranici. Z Kremenca pokračujeme chodníkom po slovensko-poľskej hranici lesom a horskými lúkami na Kamiennu 1201 m. Z vrcholu je kruhový výhľad na Bieszcady. Pokračujeme lesom a lúčnym terénom na Hrúbky 1168 m. Za Hrúbkami klesáme popri pomníku na Čierťaž 1071 m. Pri smerovníku odbočíme na zelenú značku. Chodník miestami prudko klesá a vedie najskôr lesom a potom prechádza cez lúky Pod Príkrym. Striedavo strmým a miernym klesaním po lesnej zvážnici vychádzame na poľanu Široké. Lávkou prechádzame Zbojský potok a pokračujeme asfaltovou cestou do obce Nová Sedlica.

Časy: Nová Sedlica – Stužická rieka 669 m, 1,50 hod. – Kremenec 3,40 hod. – Čierťaž 5,00 hod. – Nová Sedlica 7,30 hod.

4. deň Pohorie: Slovenské Rudohorie. Začíname pri autobusovej zastávke Predná hora 760 m, žlto značkovaným chodníkom. Iba niekoľko metrov povyše stojí neobyčajná stavba – bývalý zámok bulharského cára Ferdinanda Coburga, ktorý sa v súčasnosti využíva ako sanatórium. Prejdeme popri horárni a spodným okrajom lúky vstúpime do lesa. Pokračujeme vľavo popod svahy skalnatého hrebeňa Šiance. Cesta spočiatku mierne klesá, neskôr začína stúpať a strmý svah zdoláva nepríjemnými serpentínami. Postupne prekonáme sutinové polia a v záverečnej časti sa dostaneme k skalnej diere, ktorá je známa ako Wesselényiho jaskyňa. Za ňou pôjdeme už len lúčnym hrebienkom k bývalej horárni pod zrúcaninami hradu Muráň. Od chaty pokračujeme po červeno značkovanom chodníku a zelenom náučnom chodníku strmým výstupom a kamennými schodmi k vstupnej bráne do hradu Muráň. Hrad je tretím najvyššie položeným hradom na Slovensku. K najzachovalejším patrí vstupná brána s vežou. Poskytuje nádherné výhľady do širokého okolia. Po prehliadke hradu sa vrátime tou istou trasou k smerovníku pri bývalej horárni. Pokračujeme po červenej značke náučného chodníka. Klesáme západným svahom brala Cigánka. Strmý chodník dvakrát križuje úzku asfaltovú cestu vedúcu z Muráňa na Veľkú lúku. Ďalej klesáme úzkym chodníkom a neskôr starou hradnou cestou a vyjdeme z borovicového lesa na asfaltovú cestu do obce Muráň 394 m. Časy: Predná hora – horáreň 1,45 hod. – hrad Muráň 2,00 hod. – horáreň 2,15 hod. – Muráň 3,15 hod.

fotogaléria