Šomoška

Pohorie: Cerová vrchovina, Mátra Trmín: 3. mája 2014 Odchod: 6.00 hod.

Kékeš: Mátra je sopečné pohorie na severe Maďarska.Delí sa na štyri základné časti.Severozá­padnúpodhorskú časť Mátralába tvoria malé kopce, ktoré sú poľnohospodársky využívané. Na západe sa tiahne severojužným smerom západný hrebeň Nyugati Mátra s najvyšším vrcholom Muzsla (805m).Stredná časť Mátrabérc s najvyšším vrchom Galyatető (964m) a východná časť Keleti Mátra s najvyšším vrchom Kékes (1014),ktorý je zároveň najvyšším bodom Maďarska,tvoria hlavný hrebeň celého pohoria, rozdelené dolinou Nagy Völgy.Turisti navštevujú Mátru z juhu od mesta Gyöngyös a turistického strediska Mátrafüred.Vedie tu štátna cesta č.24, ktorá prechádza hrebeňom pohoria neďaleko sedla hlavného hrebeňa v ktorom končí dolina Nagy Völgy.Tu na hrebeni je turistické centrum Mátraháza, nachádza sa tu veľký komplex zotavovne. Na severe sú známe rekreačné strediská Parádfürdő, Parádsasvár, sú tu kúpele, minerálne pramene,hotelový komplex v kaštieli a pôsobia tu majstri sklári, ktorí predávajú svoje produkty z brúseného skla. Našu túru na Kékes začíname z parkoviska Mátraháza, pôjdeme na juhovýchod po červenej značke pri miernom klesaní, potom odbočíme vľavo na červenú + značku smerom na východ, neskôr už stúpame na severovýchod až dosiahneme hrebeň a značka sa zmení na modré +. Cestou sa pridáva ďaľšia značka, modrý trojuhoľník, niekoľkokrát pretneme asfaltovú cestu, prejdeme okolo občasného prameňa (najvyššie položený v HU).Vrchol sa blíži pri dosiahnutí parkoviska, posledné metre už zdolávame po ceste. Na vrchole sa nachádza aj reštauračné zariadenie, rôzne stánky so suvenírmi, meteorologická stanica, tesne pod vrcholom je ďaľší liečebný ústav. Dominantou je TV-veža vysoká 196m, na ktorú je možné za vstupné 480 HUF vyviesť výťahom do výšky asi 42m na panoramatickú rozhľadňu, nachádza sa tu aj kaviareň a miestnosť so zbierkou 8000 minifľaš­tičiek. Kékes je aj lyžiarskym strediskom, severná zjazdovka je kratšia a pomerne strmá, západná je mierna. Zostup vedie na severozápad po žltej značke najprv mierne, neskôr strmým svahom, na križovatke zabočíme doľava na žltú+ trasu, na Veronikinej lúke( koniec lyžiarskeho svahu) sa napojíme na modrú trasu a vrátime sa pri asfaltovej ceste na parkovisko Mátraháza. Ľahšou alternatívou zostupu z vrcholu je voľba po modrej značke, po západnej zjazdovke.

Šomoška: Cerová vrchovina rozprestiera sa na juh od Lučenca a Rimavskej Soboty. Krajinársky sú zaujímavé čadičové chrbty, ktoré svedčia o sopečnom pôvode. Je tu veľa miest s peknými výhľadmi a zaujímavými pohľadmi na vrchy nezvyčajných tvarov, skalné útvary a zrúcaniny starých hradov. Malá rozloha a neveľká výška predurčujú pohorie na jednodňové túry. Začíname v Šiatorskej Bukovine zelenou turistickou značkou na hrad Šomoška. Zrúcanina hradu na kužeľovitom čadičovom vrchu 490 m je situovaná v tesnej blízkosti štátnej hranice s Maďarskou republikou. Rezervácia je vzácnym príkladom rozpadu čadiča na stĺpové päťboké hranoly. Hradný kopec s kamennými morami a kamenným vodopádom je prírodnou rezerváciou. Hrad zo začiatku 14. storočia bol postavený prevažne z tohto materiálu. Na svahoch pod hradným vrchom sú spoločenstvá listnatých lesov, ktoré tvoria súčasť rezervácie. Šomošku vo vlastníctve Kačičovcov vybudovali pred rokom 1291 ako hrádok s obalovým múrom, ktorý uzatváral malé trojstranné nádvorie s palácom. Pôvodne hradný palác bol opevnený dvoma mohutnými vežami a strážnou baštou. Hrad sa časom dostal do vlastníctva Lošonciovcov a v roku 1575 ho obsadili Osmani. Oslobodený bol na jeseň v roku 1593 a prostredníctvom manžela Anny Lošonciovej prešiel do majetku Forgáčovcov. V polovici 17. storočia vlastníci zväčšili obytné priestory hradu. V roku 1709 cisár Šimonovi Forgáčovi zhabal majetky pre účasť na povstaní Františka Rákociho a v bojoch poškodený hrad ostal ponechaný svojmu osudu. Pod hradom, v starom lome je odkryv stĺpovej odlučnosti čadičov, známy ako Kamenný vodopád. Vejár šesťbokých hranolov zaujme nielen dnešného návštevníka, ale ako dokazujú múry hradu, potešil aj budovateľov, ktorí tu našli prihotovený stavebný materiál. Zostupovať budeme žltou značkou na Mačaciu a červenou do Šiatorskej Bukoviny. Časy: Šiatorská Bukovina – CHKO Šomoška 0,40 hod. – hrad 1,20 hod. – Mačacia 1,40 hod. – Šiatorská Bukovina 2,20 hod.

Šurianski turisti u južných susedov. Tretieho mája, ráno o šiestej hodine odchádzal náš autobus cez Ostrihom do sopečného pohoria Mátra, ležiaceho na severe Maďarska. Našu túru sme začínali z parkoviska turistického centra Mátraháza. Museli sme si zvykať na nezvyčajné turistické značky, namiesto pásového značenia bolo značenie na plusky alebo mínusky. Cestou sa pridáva ďalšia značka, modrý trojuholník, niekoľkokrát pretneme asfaltovú cestu, prejdeme okolo občasného prameňa (najvyššie položený v HU).Vrchol sa blíži pri dosiahnutí parkoviska, posledné metre už zdolávame po ceste. Na vrchole sa nachádza aj reštauračné zariadenie, rôzne stánky so suvenírmi, meteorologická stanica, tesne pod vrcholom je liečebný ústav. Dominantou je TV-veža vysoká 196m, na ktorú sa niektorí turisti vyviezli výťahom do výšky asi 42 m na panoramatickú rozhľadňu. Z vrcholu sme zostupovali severozápadným smerom žltou značkou, najprv mierne, neskôr strmo až na koniec lyžiarskeho svahu a späť na parkovisko v Mátraháze. Autobusom sme sa presunuli cez Salgótarján do obce Somosko, odkiaľ je už len na skok hrad Šomoška. Hrad sa nachádza v Cerovskej vrchovine, rozprestierajúcej sa na juh od Lučenca a Rimavskej Soboty. Zrúcanina hradu stojí na kužeľovitom čadičovom vrchu 490 m, v tesnej blízkosti štátnej hranice s Maďarskou republikou. Hrad bol postavený koncom 13. storočia a je čiastočne zrekonštruovaný. Pri jeho výstavbe boli použité čadičové kvádre, ktoré sa ťažili priamo v hradnom kopci. Pod hradom sa nachádzajú čadičové kamenné moria. Najznámejší je 9 metrov vysoký kamenný vodopád, ktorý bol odkrytý pri výstavbe hradu. Tvoria ho päť a šesťhranné pravidelné stĺpy stuhnutej lávy, ktorý patrí medzi európske unikáty. Hradný kopec s kamennými morami a kamenným vodopádom je prírodnou rezerváciou. Z hradu sme zostupovali náučným chodníkom cez Mačaciu do Šiatorskej Bukoviny. I keď nás v závere túry zastihol dážď, s našim putovaním sme boli spokojní a obohatení o nové pohľady. Najbližšie nás čaká Manín v Súľovských vrchoch. Gabriel Jóžeffi

fotogaléria